Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spinne
du
spinnest
er/sie/es
spinne
wir
spinnen
ihr
spinnet
sie/Sie
spinnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gesponnen
du
habest gesponnen
er/sie/es
habe gesponnen
wir
haben gesponnen
ihr
habet gesponnen
sie/Sie
haben gesponnen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde spinnen
du
werdest spinnen
er/sie/es
werde spinnen
wir
werden spinnen
ihr
werdet spinnen
sie/Sie
werden spinnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gesponnen haben
du
werdest gesponnen haben
er/sie/es
werde gesponnen haben
wir
werden gesponnen haben
ihr
werdet gesponnen haben
sie/Sie
werden gesponnen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spönne; spänne
du
spönnest; spönnst; spännest; spännst
er/sie/es
spönne; spänne
wir
spönnen; spännen
ihr
spönnet; spönnt; spännet; spännt
sie/Sie
spönnen; spännen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gesponnen
du
hättest gesponnen
er/sie/es
hätte gesponnen
wir
hätten gesponnen
ihr
hättet gesponnen
sie/Sie
hätten gesponnen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde spinnen
du
würdest spinnen
er/sie/es
würde spinnen
wir
würden spinnen
ihr
würdet spinnen
sie/Sie
würden spinnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gesponnen haben
du
würdest gesponnen haben
er/sie/es
würde gesponnen haben
wir
würden gesponnen haben
ihr
würdet gesponnen haben
sie/Sie
würden gesponnen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [spinnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
