Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
stärke
du
stärkest
er/sie/es
stärke
wir
stärken
ihr
stärket
sie/Sie
stärken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gestärkt
du
habest gestärkt
er/sie/es
habe gestärkt
wir
haben gestärkt
ihr
habet gestärkt
sie/Sie
haben gestärkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde stärken
du
werdest stärken
er/sie/es
werde stärken
wir
werden stärken
ihr
werdet stärken
sie/Sie
werden stärken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gestärkt haben
du
werdest gestärkt haben
er/sie/es
werde gestärkt haben
wir
werden gestärkt haben
ihr
werdet gestärkt haben
sie/Sie
werden gestärkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
stärkte
du
stärktest
er/sie/es
stärkte
wir
stärkten
ihr
stärktet
sie/Sie
stärkten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gestärkt
du
hättest gestärkt
er/sie/es
hätte gestärkt
wir
hätten gestärkt
ihr
hättet gestärkt
sie/Sie
hätten gestärkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde stärken
du
würdest stärken
er/sie/es
würde stärken
wir
würden stärken
ihr
würdet stärken
sie/Sie
würden stärken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gestärkt haben
du
würdest gestärkt haben
er/sie/es
würde gestärkt haben
wir
würden gestärkt haben
ihr
würdet gestärkt haben
sie/Sie
würden gestärkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [stärken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
