Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
finde statt
du
findest statt
er/sie/es
finde statt
wir
finden statt
ihr
findet statt
sie/Sie
finden statt
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe stattgefunden
du
habest stattgefunden
er/sie/es
habe stattgefunden
wir
haben stattgefunden
ihr
habet stattgefunden
sie/Sie
haben stattgefunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde stattfinden
du
werdest stattfinden
er/sie/es
werde stattfinden
wir
werden stattfinden
ihr
werdet stattfinden
sie/Sie
werden stattfinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde stattgefunden haben
du
werdest stattgefunden haben
er/sie/es
werde stattgefunden haben
wir
werden stattgefunden haben
ihr
werdet stattgefunden haben
sie/Sie
werden stattgefunden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fände statt
du
fändest statt
er/sie/es
fände statt
wir
fänden statt
ihr
fändet statt
sie/Sie
fänden statt
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte stattgefunden
du
hättest stattgefunden
er/sie/es
hätte stattgefunden
wir
hätten stattgefunden
ihr
hättet stattgefunden
sie/Sie
hätten stattgefunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde stattfinden
du
würdest stattfinden
er/sie/es
würde stattfinden
wir
würden stattfinden
ihr
würdet stattfinden
sie/Sie
würden stattfinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde stattgefunden haben
du
würdest stattgefunden haben
er/sie/es
würde stattgefunden haben
wir
würden stattgefunden haben
ihr
würdet stattgefunden haben
sie/Sie
würden stattgefunden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [stattfinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
