Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
strahle
du
strahlest
er/sie/es
strahle
wir
strahlen
ihr
strahlet
sie/Sie
strahlen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gestrahlt
du
habest gestrahlt
er/sie/es
habe gestrahlt
wir
haben gestrahlt
ihr
habet gestrahlt
sie/Sie
haben gestrahlt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde strahlen
du
werdest strahlen
er/sie/es
werde strahlen
wir
werden strahlen
ihr
werdet strahlen
sie/Sie
werden strahlen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gestrahlt haben
du
werdest gestrahlt haben
er/sie/es
werde gestrahlt haben
wir
werden gestrahlt haben
ihr
werdet gestrahlt haben
sie/Sie
werden gestrahlt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
strahlte
du
strahltest
er/sie/es
strahlte
wir
strahlten
ihr
strahltet
sie/Sie
strahlten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gestrahlt
du
hättest gestrahlt
er/sie/es
hätte gestrahlt
wir
hätten gestrahlt
ihr
hättet gestrahlt
sie/Sie
hätten gestrahlt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde strahlen
du
würdest strahlen
er/sie/es
würde strahlen
wir
würden strahlen
ihr
würdet strahlen
sie/Sie
würden strahlen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gestrahlt haben
du
würdest gestrahlt haben
er/sie/es
würde gestrahlt haben
wir
würden gestrahlt haben
ihr
würdet gestrahlt haben
sie/Sie
würden gestrahlt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [strahlen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.