Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
strebe
du
strebest
er/sie/es
strebe
wir
streben
ihr
strebet
sie/Sie
streben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gestrebt
du
habest gestrebt
er/sie/es
habe gestrebt
wir
haben gestrebt
ihr
habet gestrebt
sie/Sie
haben gestrebt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde streben
du
werdest streben
er/sie/es
werde streben
wir
werden streben
ihr
werdet streben
sie/Sie
werden streben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gestrebt haben
du
werdest gestrebt haben
er/sie/es
werde gestrebt haben
wir
werden gestrebt haben
ihr
werdet gestrebt haben
sie/Sie
werden gestrebt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
strebte
du
strebtest
er/sie/es
strebte
wir
strebten
ihr
strebtet
sie/Sie
strebten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gestrebt
du
hättest gestrebt
er/sie/es
hätte gestrebt
wir
hätten gestrebt
ihr
hättet gestrebt
sie/Sie
hätten gestrebt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde streben
du
würdest streben
er/sie/es
würde streben
wir
würden streben
ihr
würdet streben
sie/Sie
würden streben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gestrebt haben
du
würdest gestrebt haben
er/sie/es
würde gestrebt haben
wir
würden gestrebt haben
ihr
würdet gestrebt haben
sie/Sie
würden gestrebt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [streben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
