Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
strecke
du
streckest
er/sie/es
strecke
wir
strecken
ihr
strecket
sie/Sie
strecken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gestreckt
du
habest gestreckt
er/sie/es
habe gestreckt
wir
haben gestreckt
ihr
habet gestreckt
sie/Sie
haben gestreckt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde strecken
du
werdest strecken
er/sie/es
werde strecken
wir
werden strecken
ihr
werdet strecken
sie/Sie
werden strecken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gestreckt haben
du
werdest gestreckt haben
er/sie/es
werde gestreckt haben
wir
werden gestreckt haben
ihr
werdet gestreckt haben
sie/Sie
werden gestreckt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
streckte
du
strecktest
er/sie/es
streckte
wir
streckten
ihr
strecktet
sie/Sie
streckten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gestreckt
du
hättest gestreckt
er/sie/es
hätte gestreckt
wir
hätten gestreckt
ihr
hättet gestreckt
sie/Sie
hätten gestreckt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde strecken
du
würdest strecken
er/sie/es
würde strecken
wir
würden strecken
ihr
würdet strecken
sie/Sie
würden strecken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gestreckt haben
du
würdest gestreckt haben
er/sie/es
würde gestreckt haben
wir
würden gestreckt haben
ihr
würdet gestreckt haben
sie/Sie
würden gestreckt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [strecken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
