Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
studiere
du
studierest
er/sie/es
studiere
wir
studieren
ihr
studieret
sie/Sie
studieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe studiert
du
habest studiert
er/sie/es
habe studiert
wir
haben studiert
ihr
habet studiert
sie/Sie
haben studiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde studieren
du
werdest studieren
er/sie/es
werde studieren
wir
werden studieren
ihr
werdet studieren
sie/Sie
werden studieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde studiert haben
du
werdest studiert haben
er/sie/es
werde studiert haben
wir
werden studiert haben
ihr
werdet studiert haben
sie/Sie
werden studiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
studierte
du
studiertest
er/sie/es
studierte
wir
studierten
ihr
studiertet
sie/Sie
studierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte studiert
du
hättest studiert
er/sie/es
hätte studiert
wir
hätten studiert
ihr
hättet studiert
sie/Sie
hätten studiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde studieren
du
würdest studieren
er/sie/es
würde studieren
wir
würden studieren
ihr
würdet studieren
sie/Sie
würden studieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde studiert haben
du
würdest studiert haben
er/sie/es
würde studiert haben
wir
würden studiert haben
ihr
würdet studiert haben
sie/Sie
würden studiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [studieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
