Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
tätowiere
du
tätowierest
er/sie/es
tätowiere
wir
tätowieren
ihr
tätowieret
sie/Sie
tätowieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe tätowiert
du
habest tätowiert
er/sie/es
habe tätowiert
wir
haben tätowiert
ihr
habet tätowiert
sie/Sie
haben tätowiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde tätowieren
du
werdest tätowieren
er/sie/es
werde tätowieren
wir
werden tätowieren
ihr
werdet tätowieren
sie/Sie
werden tätowieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde tätowiert haben
du
werdest tätowiert haben
er/sie/es
werde tätowiert haben
wir
werden tätowiert haben
ihr
werdet tätowiert haben
sie/Sie
werden tätowiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
tätowierte
du
tätowiertest
er/sie/es
tätowierte
wir
tätowierten
ihr
tätowiertet
sie/Sie
tätowierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte tätowiert
du
hättest tätowiert
er/sie/es
hätte tätowiert
wir
hätten tätowiert
ihr
hättet tätowiert
sie/Sie
hätten tätowiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde tätowieren
du
würdest tätowieren
er/sie/es
würde tätowieren
wir
würden tätowieren
ihr
würdet tätowieren
sie/Sie
würden tätowieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde tätowiert haben
du
würdest tätowiert haben
er/sie/es
würde tätowiert haben
wir
würden tätowiert haben
ihr
würdet tätowiert haben
sie/Sie
würden tätowiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [tätowieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
