Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
telefoniere
du
telefonierest
er/sie/es
telefoniere
wir
telefonieren
ihr
telefonieret
sie/Sie
telefonieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe telefoniert
du
habest telefoniert
er/sie/es
habe telefoniert
wir
haben telefoniert
ihr
habet telefoniert
sie/Sie
haben telefoniert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde telefonieren
du
werdest telefonieren
er/sie/es
werde telefonieren
wir
werden telefonieren
ihr
werdet telefonieren
sie/Sie
werden telefonieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde telefoniert haben
du
werdest telefoniert haben
er/sie/es
werde telefoniert haben
wir
werden telefoniert haben
ihr
werdet telefoniert haben
sie/Sie
werden telefoniert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
telefonierte
du
telefoniertest
er/sie/es
telefonierte
wir
telefonierten
ihr
telefoniertet
sie/Sie
telefonierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte telefoniert
du
hättest telefoniert
er/sie/es
hätte telefoniert
wir
hätten telefoniert
ihr
hättet telefoniert
sie/Sie
hätten telefoniert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde telefonieren
du
würdest telefonieren
er/sie/es
würde telefonieren
wir
würden telefonieren
ihr
würdet telefonieren
sie/Sie
würden telefonieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde telefoniert haben
du
würdest telefoniert haben
er/sie/es
würde telefoniert haben
wir
würden telefoniert haben
ihr
würdet telefoniert haben
sie/Sie
würden telefoniert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [telefonieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
