Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
töte
du
tötest
er/sie/es
töte
wir
töten
ihr
tötet
sie/Sie
töten
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe getötet
du
habest getötet
er/sie/es
habe getötet
wir
haben getötet
ihr
habet getötet
sie/Sie
haben getötet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde töten
du
werdest töten
er/sie/es
werde töten
wir
werden töten
ihr
werdet töten
sie/Sie
werden töten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde getötet haben
du
werdest getötet haben
er/sie/es
werde getötet haben
wir
werden getötet haben
ihr
werdet getötet haben
sie/Sie
werden getötet haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
tötete
du
tötetest
er/sie/es
tötete
wir
töteten
ihr
tötetet
sie/Sie
töteten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte getötet
du
hättest getötet
er/sie/es
hätte getötet
wir
hätten getötet
ihr
hättet getötet
sie/Sie
hätten getötet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde töten
du
würdest töten
er/sie/es
würde töten
wir
würden töten
ihr
würdet töten
sie/Sie
würden töten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde getötet haben
du
würdest getötet haben
er/sie/es
würde getötet haben
wir
würden getötet haben
ihr
würdet getötet haben
sie/Sie
würden getötet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [töten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.