Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
transferiere
du
transferierest
er/sie/es
transferiere
wir
transferieren
ihr
transferieret
sie/Sie
transferieren
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe transferiert
du
habest transferiert
er/sie/es
habe transferiert
wir
haben transferiert
ihr
habet transferiert
sie/Sie
haben transferiert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde transferieren
du
werdest transferieren
er/sie/es
werde transferieren
wir
werden transferieren
ihr
werdet transferieren
sie/Sie
werden transferieren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde transferiert haben
du
werdest transferiert haben
er/sie/es
werde transferiert haben
wir
werden transferiert haben
ihr
werdet transferiert haben
sie/Sie
werden transferiert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
transferierte
du
transferiertest
er/sie/es
transferierte
wir
transferierten
ihr
transferiertet
sie/Sie
transferierten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte transferiert
du
hättest transferiert
er/sie/es
hätte transferiert
wir
hätten transferiert
ihr
hättet transferiert
sie/Sie
hätten transferiert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde transferieren
du
würdest transferieren
er/sie/es
würde transferieren
wir
würden transferieren
ihr
würdet transferieren
sie/Sie
würden transferieren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde transferiert haben
du
würdest transferiert haben
er/sie/es
würde transferiert haben
wir
würden transferiert haben
ihr
würdet transferiert haben
sie/Sie
würden transferiert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [transferieren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
