Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
übe
du
übest
er/sie/es
übe
wir
üben
ihr
übet
sie/Sie
üben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe geübt
du
habest geübt
er/sie/es
habe geübt
wir
haben geübt
ihr
habet geübt
sie/Sie
haben geübt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde üben
du
werdest üben
er/sie/es
werde üben
wir
werden üben
ihr
werdet üben
sie/Sie
werden üben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde geübt haben
du
werdest geübt haben
er/sie/es
werde geübt haben
wir
werden geübt haben
ihr
werdet geübt haben
sie/Sie
werden geübt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
übte
du
übtest
er/sie/es
übte
wir
übten
ihr
übtet
sie/Sie
übten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte geübt
du
hättest geübt
er/sie/es
hätte geübt
wir
hätten geübt
ihr
hättet geübt
sie/Sie
hätten geübt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde üben
du
würdest üben
er/sie/es
würde üben
wir
würden üben
ihr
würdet üben
sie/Sie
würden üben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde geübt haben
du
würdest geübt haben
er/sie/es
würde geübt haben
wir
würden geübt haben
ihr
würdet geübt haben
sie/Sie
würden geübt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [üben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.