Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
umgebe; gebe um
du
umgebest; gebest um
er/sie/es
umgebe; gebe um
wir
umgeben; geben um
ihr
umgebet; gebet um
sie/Sie
umgeben; geben um
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe umgeben; umgegeben
du
habest umgeben; umgegeben
er/sie/es
habe umgeben; umgegeben
wir
haben umgeben; umgegeben
ihr
habet umgeben; umgegeben
sie/Sie
haben umgeben; umgegeben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde umgeben
du
werdest umgeben
er/sie/es
werde umgeben
wir
werden umgeben
ihr
werdet umgeben
sie/Sie
werden umgeben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde umgeben; umgegeben
du
werdest umgeben; umgegeben
er/sie/es
werde umgeben; umgegeben
wir
werden umgeben; umgegeben
ihr
werdet umgeben; umgegeben
sie/Sie
werden umgeben; umgegeben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
umgäbe; gäbe um
du
umgäbest; umgäbst; gäbest um; gäbst um
er/sie/es
umgäbe; gäbe um
wir
umgäben; gäben um
ihr
umgäbet; umgäbt; gäbet um; gäbt um
sie/Sie
umgäben; gäben um
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte umgeben; umgegeben
du
hättest umgeben; umgegeben
er/sie/es
hätte umgeben; umgegeben
wir
hätten umgeben; umgegeben
ihr
hättet umgeben; umgegeben
sie/Sie
hätten umgeben; umgegeben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde umgeben
du
würdest umgeben
er/sie/es
würde umgeben
wir
würden umgeben
ihr
würdet umgeben
sie/Sie
würden umgeben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde umgeben; umgegeben haben
du
würdest umgeben; umgegeben haben
er/sie/es
würde umgeben; umgegeben haben
wir
würden umgeben; umgegeben haben
ihr
würdet umgeben; umgegeben haben
sie/Sie
würden umgeben; umgegeben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [umgeben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
