Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
unterfliege
du
unterfliegest
er/sie/es
unterfliege
wir
unterfliegen
ihr
unterflieget
sie/Sie
unterfliegen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe unterflogen
du
habest unterflogen
er/sie/es
habe unterflogen
wir
haben unterflogen
ihr
habet unterflogen
sie/Sie
haben unterflogen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde unterfliegen
du
werdest unterfliegen
er/sie/es
werde unterfliegen
wir
werden unterfliegen
ihr
werdet unterfliegen
sie/Sie
werden unterfliegen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde unterflogen haben
du
werdest unterflogen haben
er/sie/es
werde unterflogen haben
wir
werden unterflogen haben
ihr
werdet unterflogen haben
sie/Sie
werden unterflogen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
unterflöge
du
unterflögest; unterflögst
er/sie/es
unterflöge
wir
unterflögen
ihr
unterflöget; unterflögt
sie/Sie
unterflögen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte unterflogen
du
hättest unterflogen
er/sie/es
hätte unterflogen
wir
hätten unterflogen
ihr
hättet unterflogen
sie/Sie
hätten unterflogen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde unterfliegen
du
würdest unterfliegen
er/sie/es
würde unterfliegen
wir
würden unterfliegen
ihr
würdet unterfliegen
sie/Sie
würden unterfliegen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde unterflogen haben
du
würdest unterflogen haben
er/sie/es
würde unterflogen haben
wir
würden unterflogen haben
ihr
würdet unterflogen haben
sie/Sie
würden unterflogen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [unterfliegen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
