Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
unterlasse
du
unterlassest
er/sie/es
unterlasse
wir
unterlassen
ihr
unterlasset
sie/Sie
unterlassen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe unterlassen
du
habest unterlassen
er/sie/es
habe unterlassen
wir
haben unterlassen
ihr
habet unterlassen
sie/Sie
haben unterlassen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde unterlassen
du
werdest unterlassen
er/sie/es
werde unterlassen
wir
werden unterlassen
ihr
werdet unterlassen
sie/Sie
werden unterlassen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde unterlassen haben
du
werdest unterlassen haben
er/sie/es
werde unterlassen haben
wir
werden unterlassen haben
ihr
werdet unterlassen haben
sie/Sie
werden unterlassen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
unterließe
du
unterließest
er/sie/es
unterließe
wir
unterließen
ihr
unterließet
sie/Sie
unterließen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte unterlassen
du
hättest unterlassen
er/sie/es
hätte unterlassen
wir
hätten unterlassen
ihr
hättet unterlassen
sie/Sie
hätten unterlassen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde unterlassen
du
würdest unterlassen
er/sie/es
würde unterlassen
wir
würden unterlassen
ihr
würdet unterlassen
sie/Sie
würden unterlassen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde unterlassen haben
du
würdest unterlassen haben
er/sie/es
würde unterlassen haben
wir
würden unterlassen haben
ihr
würdet unterlassen haben
sie/Sie
würden unterlassen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [unterlassen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
