Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
unterstreiche
du
unterstreichest
er/sie/es
unterstreiche
wir
unterstreichen
ihr
unterstreichet
sie/Sie
unterstreichen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe unterstrichen
du
habest unterstrichen
er/sie/es
habe unterstrichen
wir
haben unterstrichen
ihr
habet unterstrichen
sie/Sie
haben unterstrichen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde unterstreichen
du
werdest unterstreichen
er/sie/es
werde unterstreichen
wir
werden unterstreichen
ihr
werdet unterstreichen
sie/Sie
werden unterstreichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde unterstrichen haben
du
werdest unterstrichen haben
er/sie/es
werde unterstrichen haben
wir
werden unterstrichen haben
ihr
werdet unterstrichen haben
sie/Sie
werden unterstrichen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
unterstriche
du
unterstrichest
er/sie/es
unterstriche
wir
unterstrichen
ihr
unterstrichet
sie/Sie
unterstrichen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte unterstrichen
du
hättest unterstrichen
er/sie/es
hätte unterstrichen
wir
hätten unterstrichen
ihr
hättet unterstrichen
sie/Sie
hätten unterstrichen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde unterstreichen
du
würdest unterstreichen
er/sie/es
würde unterstreichen
wir
würden unterstreichen
ihr
würdet unterstreichen
sie/Sie
würden unterstreichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde unterstrichen haben
du
würdest unterstrichen haben
er/sie/es
würde unterstrichen haben
wir
würden unterstrichen haben
ihr
würdet unterstrichen haben
sie/Sie
würden unterstrichen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [unterstreichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
