Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verfluche
du
verfluchest
er/sie/es
verfluche
wir
verfluchen
ihr
verfluchet
sie/Sie
verfluchen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verflucht
du
habest verflucht
er/sie/es
habe verflucht
wir
haben verflucht
ihr
habet verflucht
sie/Sie
haben verflucht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verfluchen
du
werdest verfluchen
er/sie/es
werde verfluchen
wir
werden verfluchen
ihr
werdet verfluchen
sie/Sie
werden verfluchen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verflucht haben
du
werdest verflucht haben
er/sie/es
werde verflucht haben
wir
werden verflucht haben
ihr
werdet verflucht haben
sie/Sie
werden verflucht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verfluchte
du
verfluchtest
er/sie/es
verfluchte
wir
verfluchten
ihr
verfluchtet
sie/Sie
verfluchten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verflucht
du
hättest verflucht
er/sie/es
hätte verflucht
wir
hätten verflucht
ihr
hättet verflucht
sie/Sie
hätten verflucht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verfluchen
du
würdest verfluchen
er/sie/es
würde verfluchen
wir
würden verfluchen
ihr
würdet verfluchen
sie/Sie
würden verfluchen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verflucht haben
du
würdest verflucht haben
er/sie/es
würde verflucht haben
wir
würden verflucht haben
ihr
würdet verflucht haben
sie/Sie
würden verflucht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verfluchten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
