Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vergleiche
du
vergleichest
er/sie/es
vergleiche
wir
vergleichen
ihr
vergleichet
sie/Sie
vergleichen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verglichen
du
habest verglichen
er/sie/es
habe verglichen
wir
haben verglichen
ihr
habet verglichen
sie/Sie
haben verglichen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vergleichen
du
werdest vergleichen
er/sie/es
werde vergleichen
wir
werden vergleichen
ihr
werdet vergleichen
sie/Sie
werden vergleichen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verglichen haben
du
werdest verglichen haben
er/sie/es
werde verglichen haben
wir
werden verglichen haben
ihr
werdet verglichen haben
sie/Sie
werden verglichen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vergliche
du
verglichest
er/sie/es
vergliche
wir
verglichen
ihr
verglichet
sie/Sie
verglichen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verglichen
du
hättest verglichen
er/sie/es
hätte verglichen
wir
hätten verglichen
ihr
hättet verglichen
sie/Sie
hätten verglichen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vergleichen
du
würdest vergleichen
er/sie/es
würde vergleichen
wir
würden vergleichen
ihr
würdet vergleichen
sie/Sie
würden vergleichen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verglichen haben
du
würdest verglichen haben
er/sie/es
würde verglichen haben
wir
würden verglichen haben
ihr
würdet verglichen haben
sie/Sie
würden verglichen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vergleichen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
