Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vergnüge
du
vergnügest
er/sie/es
vergnüge
wir
vergnügen
ihr
vergnüget
sie/Sie
vergnügen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vergnügt
du
habest vergnügt
er/sie/es
habe vergnügt
wir
haben vergnügt
ihr
habet vergnügt
sie/Sie
haben vergnügt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vergnügen
du
werdest vergnügen
er/sie/es
werde vergnügen
wir
werden vergnügen
ihr
werdet vergnügen
sie/Sie
werden vergnügen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vergnügt haben
du
werdest vergnügt haben
er/sie/es
werde vergnügt haben
wir
werden vergnügt haben
ihr
werdet vergnügt haben
sie/Sie
werden vergnügt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vergnügte
du
vergnügtest
er/sie/es
vergnügte
wir
vergnügten
ihr
vergnügtet
sie/Sie
vergnügten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vergnügt
du
hättest vergnügt
er/sie/es
hätte vergnügt
wir
hätten vergnügt
ihr
hättet vergnügt
sie/Sie
hätten vergnügt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vergnügen
du
würdest vergnügen
er/sie/es
würde vergnügen
wir
würden vergnügen
ihr
würdet vergnügen
sie/Sie
würden vergnügen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vergnügt haben
du
würdest vergnügt haben
er/sie/es
würde vergnügt haben
wir
würden vergnügt haben
ihr
würdet vergnügt haben
sie/Sie
würden vergnügt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vergnügen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
