Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verhelfe
du
verhelfest
er/sie/es
verhelfe
wir
verhelfen
ihr
verhelfet
sie/Sie
verhelfen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verholfen
du
habest verholfen
er/sie/es
habe verholfen
wir
haben verholfen
ihr
habet verholfen
sie/Sie
haben verholfen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verhelfen
du
werdest verhelfen
er/sie/es
werde verhelfen
wir
werden verhelfen
ihr
werdet verhelfen
sie/Sie
werden verhelfen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verholfen haben
du
werdest verholfen haben
er/sie/es
werde verholfen haben
wir
werden verholfen haben
ihr
werdet verholfen haben
sie/Sie
werden verholfen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verhülfe; verhälfe
du
verhülfest; verhülfst; verhälfest; vehälfst
er/sie/es
verhülfe; verhälfe
wir
verhülfen; verhälfen
ihr
verhülfet; verhülft; verhälfet; verhälft
sie/Sie
verhülfen; verhälfen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verholfen
du
hättest verholfen
er/sie/es
hätte verholfen
wir
hätten verholfen
ihr
hättet verholfen
sie/Sie
hätten verholfen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verhelfen
du
würdest verhelfen
er/sie/es
würde verhelfen
wir
würden verhelfen
ihr
würdet verhelfen
sie/Sie
würden verhelfen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verholfen haben
du
würdest verholfen haben
er/sie/es
würde verholfen haben
wir
würden verholfen haben
ihr
würdet verholfen haben
sie/Sie
würden verholfen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verhelfen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
