Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vermerke
du
vermerkest
er/sie/es
vermerke
wir
vermerken
ihr
vermerket
sie/Sie
vermerken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vermerkt
du
habest vermerkt
er/sie/es
habe vermerkt
wir
haben vermerkt
ihr
habet vermerkt
sie/Sie
haben vermerkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vermerken
du
werdest vermerken
er/sie/es
werde vermerken
wir
werden vermerken
ihr
werdet vermerken
sie/Sie
werden vermerken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vermerkt haben
du
werdest vermerkt haben
er/sie/es
werde vermerkt haben
wir
werden vermerkt haben
ihr
werdet vermerkt haben
sie/Sie
werden vermerkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vermerkte
du
vermerktest
er/sie/es
vermerkte
wir
vermerkten
ihr
vermerktet
sie/Sie
vermerkten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vermerkt
du
hättest vermerkt
er/sie/es
hätte vermerkt
wir
hätten vermerkt
ihr
hättet vermerkt
sie/Sie
hätten vermerkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vermerken
du
würdest vermerken
er/sie/es
würde vermerken
wir
würden vermerken
ihr
würdet vermerken
sie/Sie
würden vermerken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vermerkt haben
du
würdest vermerkt haben
er/sie/es
würde vermerkt haben
wir
würden vermerkt haben
ihr
würdet vermerkt haben
sie/Sie
würden vermerkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vermerken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
