Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verringere
du
verringerst
er/sie/es
verringere
wir
verringern
ihr
verringert
sie/Sie
verringern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verringert
du
habest verringert
er/sie/es
habe verringert
wir
haben verringert
ihr
habet verringert
sie/Sie
haben verringert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verringern
du
werdest verringern
er/sie/es
werde verringern
wir
werden verringern
ihr
werdet verringern
sie/Sie
werden verringern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verringert haben
du
werdest verringert haben
er/sie/es
werde verringert haben
wir
werden verringert haben
ihr
werdet verringert haben
sie/Sie
werden verringert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verringerte
du
verringertest
er/sie/es
verringerte
wir
verringerten
ihr
verringertet
sie/Sie
verringerten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verringert
du
hättest verringert
er/sie/es
hätte verringert
wir
hätten verringert
ihr
hättet verringert
sie/Sie
hätten verringert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verringern
du
würdest verringern
er/sie/es
würde verringern
wir
würden verringern
ihr
würdet verringern
sie/Sie
würden verringern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verringert haben
du
würdest verringert haben
er/sie/es
würde verringert haben
wir
würden verringert haben
ihr
würdet verringert haben
sie/Sie
würden verringert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verringern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
