Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verschaffe
du
verschaffest
er/sie/es
verschaffe
wir
verschaffen
ihr
verschaffet
sie/Sie
verschaffen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verschafft
du
habest verschafft
er/sie/es
habe verschafft
wir
haben verschafft
ihr
habet verschafft
sie/Sie
haben verschafft
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verschaffen
du
werdest verschaffen
er/sie/es
werde verschaffen
wir
werden verschaffen
ihr
werdet verschaffen
sie/Sie
werden verschaffen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschafft haben
du
werdest verschafft haben
er/sie/es
werde verschafft haben
wir
werden verschafft haben
ihr
werdet verschafft haben
sie/Sie
werden verschafft haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschaffte
du
verschafftest
er/sie/es
verschaffte
wir
verschafften
ihr
verschafftet
sie/Sie
verschafften
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verschafft
du
hättest verschafft
er/sie/es
hätte verschafft
wir
hätten verschafft
ihr
hättet verschafft
sie/Sie
hätten verschafft
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verschaffen
du
würdest verschaffen
er/sie/es
würde verschaffen
wir
würden verschaffen
ihr
würdet verschaffen
sie/Sie
würden verschaffen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschafft haben
du
würdest verschafft haben
er/sie/es
würde verschafft haben
wir
würden verschafft haben
ihr
würdet verschafft haben
sie/Sie
würden verschafft haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verschaffen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.