Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verschiebe
du
verschiebest
er/sie/es
verschiebe
wir
verschieben
ihr
verschiebet
sie/Sie
verschieben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verschoben
du
habest verschoben
er/sie/es
habe verschoben
wir
haben verschoben
ihr
habet verschoben
sie/Sie
haben verschoben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verschieben
du
werdest verschieben
er/sie/es
werde verschieben
wir
werden verschieben
ihr
werdet verschieben
sie/Sie
werden verschieben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschoben haben
du
werdest verschoben haben
er/sie/es
werde verschoben haben
wir
werden verschoben haben
ihr
werdet verschoben haben
sie/Sie
werden verschoben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschöbe
du
verschöbest; verschöbst
er/sie/es
verschöbe
wir
verschöben
ihr
verschöbet; verschöbt
sie/Sie
verschöben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verschoben
du
hättest verschoben
er/sie/es
hätte verschoben
wir
hätten verschoben
ihr
hättet verschoben
sie/Sie
hätten verschoben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verschieben
du
würdest verschieben
er/sie/es
würde verschieben
wir
würden verschieben
ihr
würdet verschieben
sie/Sie
würden verschieben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschoben haben
du
würdest verschoben haben
er/sie/es
würde verschoben haben
wir
würden verschoben haben
ihr
würdet verschoben haben
sie/Sie
würden verschoben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verschieben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
