Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verschwinde
du
verschwindest
er/sie/es
verschwinde
wir
verschwinden
ihr
verschwindet
sie/Sie
verschwinden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei verschwunden
du
seiest verschwunden; seist verschwunden
er/sie/es
sei verschwunden
wir
seien verschwunden
ihr
seiet verschwunden
sie/Sie
seien verschwunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verschwinden
du
werdest verschwinden
er/sie/es
werde verschwinden
wir
werden verschwinden
ihr
werdet verschwinden
sie/Sie
werden verschwinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verschwunden sein
du
werdest verschwunden sein
er/sie/es
werde verschwunden sein
wir
werden verschwunden sein
ihr
werdet verschwunden sein
sie/Sie
werden verschwunden sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verschwände
du
verschwändest
er/sie/es
verschwände
wir
verschwänden
ihr
verschwändet
sie/Sie
verschwänden
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre verschwunden
du
wärest verschwunden
er/sie/es
wäre verschwunden
wir
wären verschwunden
ihr
wäret verschwunden
sie/Sie
wären verschwunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verschwinden
du
würdest verschwinden
er/sie/es
würde verschwinden
wir
würden verschwinden
ihr
würdet verschwinden
sie/Sie
würden verschwinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verschwunden sein
du
würdest verschwunden sein
er/sie/es
würde verschwunden sein
wir
würden verschwunden sein
ihr
würdet verschwunden sein
sie/Sie
würden verschwunden sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verschwinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
