Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
versende
du
versendest
er/sie/es
versende
wir
versenden
ihr
versendet
sie/Sie
versenden
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe versandt; versendet
du
habest versandt; versendet
er/sie/es
habe versandt; versendet
wir
haben versandt; versendet
ihr
habet versandt; versendet
sie/Sie
haben versandt; versendet
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde versenden
du
werdest versenden
er/sie/es
werde versenden
wir
werden versenden
ihr
werdet versenden
sie/Sie
werden versenden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde versandt; versendet
du
werdest versandt; versendet
er/sie/es
werde versandt; versendet
wir
werden versandt; versendet
ihr
werdet versandt; versendet
sie/Sie
werden versandt; versendet
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
versendete
du
versendetest
er/sie/es
versendete
wir
versendeten
ihr
versendetet
sie/Sie
versendeten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte versandt; versendet
du
hättest versandt; versendet
er/sie/es
hätte versandt; versendet
wir
hätten versandt; versendet
ihr
hättet versandt; versendet
sie/Sie
hätten versandt; versendet
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde versenden
du
würdest versenden
er/sie/es
würde versenden
wir
würden versenden
ihr
würdet versenden
sie/Sie
würden versenden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde versandt; versendet haben
du
würdest versandt; versendet haben
er/sie/es
würde versandt; versendet haben
wir
würden versandt; versendet haben
ihr
würdet versandt; versendet haben
sie/Sie
würden versandt; versendet haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [versenden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
