Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verspreche
du
versprechest
er/sie/es
verspreche
wir
versprechen
ihr
versprechet
sie/Sie
versprechen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe versprochen
du
habest versprochen
er/sie/es
habe versprochen
wir
haben versprochen
ihr
habet versprochen
sie/Sie
haben versprochen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde versprechen
du
werdest versprechen
er/sie/es
werde versprechen
wir
werden versprechen
ihr
werdet versprechen
sie/Sie
werden versprechen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde versprochen haben
du
werdest versprochen haben
er/sie/es
werde versprochen haben
wir
werden versprochen haben
ihr
werdet versprochen haben
sie/Sie
werden versprochen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verspräche
du
versprächest; versprächst
er/sie/es
verspräche
wir
versprächen
ihr
versprächet; versprächt
sie/Sie
versprächen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte versprochen
du
hättest versprochen
er/sie/es
hätte versprochen
wir
hätten versprochen
ihr
hättet versprochen
sie/Sie
hätten versprochen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde versprechen
du
würdest versprechen
er/sie/es
würde versprechen
wir
würden versprechen
ihr
würdet versprechen
sie/Sie
würden versprechen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde versprochen haben
du
würdest versprochen haben
er/sie/es
würde versprochen haben
wir
würden versprochen haben
ihr
würdet versprochen haben
sie/Sie
würden versprochen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [versprechen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
