Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verständige
du
verständigest
er/sie/es
verständige
wir
verständigen
ihr
verständiget
sie/Sie
verständigen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verständigt
du
habest verständigt
er/sie/es
habe verständigt
wir
haben verständigt
ihr
habet verständigt
sie/Sie
haben verständigt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verständigen
du
werdest verständigen
er/sie/es
werde verständigen
wir
werden verständigen
ihr
werdet verständigen
sie/Sie
werden verständigen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verständigt haben
du
werdest verständigt haben
er/sie/es
werde verständigt haben
wir
werden verständigt haben
ihr
werdet verständigt haben
sie/Sie
werden verständigt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verständigte
du
verständigtest
er/sie/es
verständigte
wir
verständigten
ihr
verständigtet
sie/Sie
verständigten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verständigt
du
hättest verständigt
er/sie/es
hätte verständigt
wir
hätten verständigt
ihr
hättet verständigt
sie/Sie
hätten verständigt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verständigen
du
würdest verständigen
er/sie/es
würde verständigen
wir
würden verständigen
ihr
würdet verständigen
sie/Sie
würden verständigen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verständigt haben
du
würdest verständigt haben
er/sie/es
würde verständigt haben
wir
würden verständigt haben
ihr
würdet verständigt haben
sie/Sie
würden verständigt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verständigen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
