Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verstehe
du
verstehest
er/sie/es
verstehe
wir
verstehen
ihr
verstehet
sie/Sie
verstehen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verstanden
du
habest verstanden
er/sie/es
habe verstanden
wir
haben verstanden
ihr
habet verstanden
sie/Sie
haben verstanden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verstehen
du
werdest verstehen
er/sie/es
werde verstehen
wir
werden verstehen
ihr
werdet verstehen
sie/Sie
werden verstehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verstanden haben
du
werdest verstanden haben
er/sie/es
werde verstanden haben
wir
werden verstanden haben
ihr
werdet verstanden haben
sie/Sie
werden verstanden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verstünde; verstände
du
verstündest; verständest
er/sie/es
verstünde; verstände
wir
verstünden; verständen
ihr
verstündet; verständet
sie/Sie
verstünden; verständen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verstanden
du
hättest verstanden
er/sie/es
hätte verstanden
wir
hätten verstanden
ihr
hättet verstanden
sie/Sie
hätten verstanden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verstehen
du
würdest verstehen
er/sie/es
würde verstehen
wir
würden verstehen
ihr
würdet verstehen
sie/Sie
würden verstehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verstanden haben
du
würdest verstanden haben
er/sie/es
würde verstanden haben
wir
würden verstanden haben
ihr
würdet verstanden haben
sie/Sie
würden verstanden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verstehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
