Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vertraue
du
vertrauest
er/sie/es
vertraue
wir
vertrauen
ihr
vertrauet
sie/Sie
vertrauen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vertraut
du
habest vertraut
er/sie/es
habe vertraut
wir
haben vertraut
ihr
habet vertraut
sie/Sie
haben vertraut
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vertrauen
du
werdest vertrauen
er/sie/es
werde vertrauen
wir
werden vertrauen
ihr
werdet vertrauen
sie/Sie
werden vertrauen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vertraut haben
du
werdest vertraut haben
er/sie/es
werde vertraut haben
wir
werden vertraut haben
ihr
werdet vertraut haben
sie/Sie
werden vertraut haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vertraute
du
vertrautest
er/sie/es
vertraute
wir
vertrauten
ihr
vertrautet
sie/Sie
vertrauten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vertraut
du
hättest vertraut
er/sie/es
hätte vertraut
wir
hätten vertraut
ihr
hättet vertraut
sie/Sie
hätten vertraut
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vertrauen
du
würdest vertrauen
er/sie/es
würde vertrauen
wir
würden vertrauen
ihr
würdet vertrauen
sie/Sie
würden vertrauen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vertraut haben
du
würdest vertraut haben
er/sie/es
würde vertraut haben
wir
würden vertraut haben
ihr
würdet vertraut haben
sie/Sie
würden vertraut haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vertrauen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
