Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vertreibe
du
vertreibest
er/sie/es
vertreibe
wir
vertreiben
ihr
vertreibet
sie/Sie
vertreiben
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vertrieben
du
habest vertrieben
er/sie/es
habe vertrieben
wir
haben vertrieben
ihr
habet vertrieben
sie/Sie
haben vertrieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vertreiben
du
werdest vertreiben
er/sie/es
werde vertreiben
wir
werden vertreiben
ihr
werdet vertreiben
sie/Sie
werden vertreiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vertrieben haben
du
werdest vertrieben haben
er/sie/es
werde vertrieben haben
wir
werden vertrieben haben
ihr
werdet vertrieben haben
sie/Sie
werden vertrieben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vertriebe
du
vertriebest
er/sie/es
vertriebe
wir
vertrieben
ihr
vertriebet
sie/Sie
vertrieben
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vertrieben
du
hättest vertrieben
er/sie/es
hätte vertrieben
wir
hätten vertrieben
ihr
hättet vertrieben
sie/Sie
hätten vertrieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vertreiben
du
würdest vertreiben
er/sie/es
würde vertreiben
wir
würden vertreiben
ihr
würdet vertreiben
sie/Sie
würden vertreiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vertrieben haben
du
würdest vertrieben haben
er/sie/es
würde vertrieben haben
wir
würden vertrieben haben
ihr
würdet vertrieben haben
sie/Sie
würden vertrieben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vertreiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
