Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verurteile
du
verurteilest
er/sie/es
verurteile
wir
verurteilen
ihr
verurteilet
sie/Sie
verurteilen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verurteilt
du
habest verurteilt
er/sie/es
habe verurteilt
wir
haben verurteilt
ihr
habet verurteilt
sie/Sie
haben verurteilt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verurteilen
du
werdest verurteilen
er/sie/es
werde verurteilen
wir
werden verurteilen
ihr
werdet verurteilen
sie/Sie
werden verurteilen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verurteilt haben
du
werdest verurteilt haben
er/sie/es
werde verurteilt haben
wir
werden verurteilt haben
ihr
werdet verurteilt haben
sie/Sie
werden verurteilt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verurteilte
du
verurteiltest
er/sie/es
verurteilte
wir
verurteilten
ihr
verurteiltet
sie/Sie
verurteilten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verurteilt
du
hättest verurteilt
er/sie/es
hätte verurteilt
wir
hätten verurteilt
ihr
hättet verurteilt
sie/Sie
hätten verurteilt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verurteilen
du
würdest verurteilen
er/sie/es
würde verurteilen
wir
würden verurteilen
ihr
würdet verurteilen
sie/Sie
würden verurteilen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verurteilt haben
du
würdest verurteilt haben
er/sie/es
würde verurteilt haben
wir
würden verurteilt haben
ihr
würdet verurteilt haben
sie/Sie
würden verurteilt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verurteilen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
