Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verwöhne
du
verwöhnest
er/sie/es
verwöhne
wir
verwöhnen
ihr
verwöhnet
sie/Sie
verwöhnen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verwöhnt
du
habest verwöhnt
er/sie/es
habe verwöhnt
wir
haben verwöhnt
ihr
habet verwöhnt
sie/Sie
haben verwöhnt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verwöhnen
du
werdest verwöhnen
er/sie/es
werde verwöhnen
wir
werden verwöhnen
ihr
werdet verwöhnen
sie/Sie
werden verwöhnen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verwöhnt haben
du
werdest verwöhnt haben
er/sie/es
werde verwöhnt haben
wir
werden verwöhnt haben
ihr
werdet verwöhnt haben
sie/Sie
werden verwöhnt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verwöhnte
du
verwöhntest
er/sie/es
verwöhnte
wir
verwöhnten
ihr
verwöhntet
sie/Sie
verwöhnten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verwöhnt
du
hättest verwöhnt
er/sie/es
hätte verwöhnt
wir
hätten verwöhnt
ihr
hättet verwöhnt
sie/Sie
hätten verwöhnt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verwöhnen
du
würdest verwöhnen
er/sie/es
würde verwöhnen
wir
würden verwöhnen
ihr
würdet verwöhnen
sie/Sie
würden verwöhnen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verwöhnt haben
du
würdest verwöhnt haben
er/sie/es
würde verwöhnt haben
wir
würden verwöhnt haben
ihr
würdet verwöhnt haben
sie/Sie
würden verwöhnt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verwöhnen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
