Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
verzögere
du
verzögerst
er/sie/es
verzögere
wir
verzögern
ihr
verzögert
sie/Sie
verzögern
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe verzögert
du
habest verzögert
er/sie/es
habe verzögert
wir
haben verzögert
ihr
habet verzögert
sie/Sie
haben verzögert
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde verzögern
du
werdest verzögern
er/sie/es
werde verzögern
wir
werden verzögern
ihr
werdet verzögern
sie/Sie
werden verzögern
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde verzögert haben
du
werdest verzögert haben
er/sie/es
werde verzögert haben
wir
werden verzögert haben
ihr
werdet verzögert haben
sie/Sie
werden verzögert haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
verzögerte
du
verzögertest
er/sie/es
verzögerte
wir
verzögerten
ihr
verzögertet
sie/Sie
verzögerten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte verzögert
du
hättest verzögert
er/sie/es
hätte verzögert
wir
hätten verzögert
ihr
hättet verzögert
sie/Sie
hätten verzögert
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde verzögern
du
würdest verzögern
er/sie/es
würde verzögern
wir
würden verzögern
ihr
würdet verzögern
sie/Sie
würden verzögern
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde verzögert haben
du
würdest verzögert haben
er/sie/es
würde verzögert haben
wir
würden verzögert haben
ihr
würdet verzögert haben
sie/Sie
würden verzögert haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [verzögern]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
