Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
vollziehe
du
vollziehest
er/sie/es
vollziehe
wir
vollziehen
ihr
vollziehet
sie/Sie
vollziehen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vollzogen
du
habest vollzogen
er/sie/es
habe vollzogen
wir
haben vollzogen
ihr
habet vollzogen
sie/Sie
haben vollzogen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vollziehen
du
werdest vollziehen
er/sie/es
werde vollziehen
wir
werden vollziehen
ihr
werdet vollziehen
sie/Sie
werden vollziehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vollzogen haben
du
werdest vollzogen haben
er/sie/es
werde vollzogen haben
wir
werden vollzogen haben
ihr
werdet vollzogen haben
sie/Sie
werden vollzogen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
vollzöge
du
vollzögest; vollzögst
er/sie/es
vollzöge
wir
vollzögen
ihr
vollzöget; vollzögt
sie/Sie
vollzögen
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vollzogen
du
hättest vollzogen
er/sie/es
hätte vollzogen
wir
hätten vollzogen
ihr
hättet vollzogen
sie/Sie
hätten vollzogen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vollziehen
du
würdest vollziehen
er/sie/es
würde vollziehen
wir
würden vollziehen
ihr
würdet vollziehen
sie/Sie
würden vollziehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vollzogen haben
du
würdest vollzogen haben
er/sie/es
würde vollzogen haben
wir
würden vollzogen haben
ihr
würdet vollzogen haben
sie/Sie
würden vollzogen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vollziehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
