Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bringe voran
du
bringest voran
er/sie/es
bringe voran
wir
bringen voran
ihr
bringet voran
sie/Sie
bringen voran
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorangebracht
du
habest vorangebracht
er/sie/es
habe vorangebracht
wir
haben vorangebracht
ihr
habet vorangebracht
sie/Sie
haben vorangebracht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde voranbringen
du
werdest voranbringen
er/sie/es
werde voranbringen
wir
werden voranbringen
ihr
werdet voranbringen
sie/Sie
werden voranbringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorangebracht haben
du
werdest vorangebracht haben
er/sie/es
werde vorangebracht haben
wir
werden vorangebracht haben
ihr
werdet vorangebracht haben
sie/Sie
werden vorangebracht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
brächte voran
du
brächtest voran
er/sie/es
brächte voran
wir
brächten voran
ihr
brächtet voran
sie/Sie
brächten voran
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorangebracht
du
hättest vorangebracht
er/sie/es
hätte vorangebracht
wir
hätten vorangebracht
ihr
hättet vorangebracht
sie/Sie
hätten vorangebracht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde voranbringen
du
würdest voranbringen
er/sie/es
würde voranbringen
wir
würden voranbringen
ihr
würdet voranbringen
sie/Sie
würden voranbringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorangebracht haben
du
würdest vorangebracht haben
er/sie/es
würde vorangebracht haben
wir
würden vorangebracht haben
ihr
würdet vorangebracht haben
sie/Sie
würden vorangebracht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [voranbringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.