Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme voran
du
kommest voran
er/sie/es
komme voran
wir
kommen voran
ihr
kommet voran
sie/Sie
kommen voran
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei vorangekommen
du
seiest vorangekommen; seist vorangekommen
er/sie/es
sei vorangekommen
wir
seien vorangekommen
ihr
seiet vorangekommen
sie/Sie
seien vorangekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorankommen
du
werdest vorankommen
er/sie/es
werde vorankommen
wir
werden vorankommen
ihr
werdet vorankommen
sie/Sie
werden vorankommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorangekommen sein
du
werdest vorangekommen sein
er/sie/es
werde vorangekommen sein
wir
werden vorangekommen sein
ihr
werdet vorangekommen sein
sie/Sie
werden vorangekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme voran
du
kämest voran; kämst voran
er/sie/es
käme voran
wir
kämen voran
ihr
kämet voran; kämt voran
sie/Sie
kämen voran
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre vorangekommen
du
wärest vorangekommen
er/sie/es
wäre vorangekommen
wir
wären vorangekommen
ihr
wäret vorangekommen
sie/Sie
wären vorangekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorankommen
du
würdest vorankommen
er/sie/es
würde vorankommen
wir
würden vorankommen
ihr
würdet vorankommen
sie/Sie
würden vorankommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorangekommen sein
du
würdest vorangekommen sein
er/sie/es
würde vorangekommen sein
wir
würden vorangekommen sein
ihr
würdet vorangekommen sein
sie/Sie
würden vorangekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorankommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob. p>
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.