Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe vorauf
du
gehest vorauf
er/sie/es
gehe vorauf
wir
gehen vorauf
ihr
gehet vorauf
sie/Sie
gehen vorauf
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei voraufgegangen
du
seiest voraufgegangen; seist voraufgegangen
er/sie/es
sei voraufgegangen
wir
seien voraufgegangen
ihr
seiet voraufgegangen
sie/Sie
seien voraufgegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde voraufgehen
du
werdest voraufgehen
er/sie/es
werde voraufgehen
wir
werden voraufgehen
ihr
werdet voraufgehen
sie/Sie
werden voraufgehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde voraufgegangen sein
du
werdest voraufgegangen sein
er/sie/es
werde voraufgegangen sein
wir
werden voraufgegangen sein
ihr
werdet voraufgegangen sein
sie/Sie
werden voraufgegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge vorauf
du
gingest vorauf
er/sie/es
ginge vorauf
wir
gingen vorauf
ihr
ginget vorauf
sie/Sie
gingen vorauf
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre voraufgegangen
du
wärest voraufgegangen
er/sie/es
wäre voraufgegangen
wir
wären voraufgegangen
ihr
wäret voraufgegangen
sie/Sie
wären voraufgegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde voraufgehen
du
würdest voraufgehen
er/sie/es
würde voraufgehen
wir
würden voraufgehen
ihr
würdet voraufgehen
sie/Sie
würden voraufgehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde voraufgegangen sein
du
würdest voraufgegangen sein
er/sie/es
würde voraufgegangen sein
wir
würden voraufgegangen sein
ihr
würdet voraufgegangen sein
sie/Sie
würden voraufgegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [voraufgehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
