Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
behalte vor
du
behaltest vor
er/sie/es
behalte vor
wir
behalten vor
ihr
behaltet vor
sie/Sie
behalten vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorbehalten
du
habest vorbehalten
er/sie/es
habe vorbehalten
wir
haben vorbehalten
ihr
habet vorbehalten
sie/Sie
haben vorbehalten
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorbehalten
du
werdest vorbehalten
er/sie/es
werde vorbehalten
wir
werden vorbehalten
ihr
werdet vorbehalten
sie/Sie
werden vorbehalten
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorbehalten haben
du
werdest vorbehalten haben
er/sie/es
werde vorbehalten haben
wir
werden vorbehalten haben
ihr
werdet vorbehalten haben
sie/Sie
werden vorbehalten haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
behielte vor
du
behieltest vor
er/sie/es
behielte vor
wir
behielten vor
ihr
behieltet vor
sie/Sie
behielten vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorbehalten
du
hättest vorbehalten
er/sie/es
hätte vorbehalten
wir
hätten vorbehalten
ihr
hättet vorbehalten
sie/Sie
hätten vorbehalten
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorbehalten
du
würdest vorbehalten
er/sie/es
würde vorbehalten
wir
würden vorbehalten
ihr
würdet vorbehalten
sie/Sie
würden vorbehalten
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorbehalten haben
du
würdest vorbehalten haben
er/sie/es
würde vorbehalten haben
wir
würden vorbehalten haben
ihr
würdet vorbehalten haben
sie/Sie
würden vorbehalten haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorbehalten]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
