Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
bringe vor
du
bringest vor
er/sie/es
bringe vor
wir
bringen vor
ihr
bringet vor
sie/Sie
bringen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgebracht
du
habest vorgebracht
er/sie/es
habe vorgebracht
wir
haben vorgebracht
ihr
habet vorgebracht
sie/Sie
haben vorgebracht
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorbringen
du
werdest vorbringen
er/sie/es
werde vorbringen
wir
werden vorbringen
ihr
werdet vorbringen
sie/Sie
werden vorbringen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgebracht haben
du
werdest vorgebracht haben
er/sie/es
werde vorgebracht haben
wir
werden vorgebracht haben
ihr
werdet vorgebracht haben
sie/Sie
werden vorgebracht haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
brächte vor
du
brächtest vor
er/sie/es
brächte vor
wir
brächten vor
ihr
brächtet vor
sie/Sie
brächten vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgebracht
du
hättest vorgebracht
er/sie/es
hätte vorgebracht
wir
hätten vorgebracht
ihr
hättet vorgebracht
sie/Sie
hätten vorgebracht
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorbringen
du
würdest vorbringen
er/sie/es
würde vorbringen
wir
würden vorbringen
ihr
würdet vorbringen
sie/Sie
würden vorbringen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgebracht haben
du
würdest vorgebracht haben
er/sie/es
würde vorgebracht haben
wir
würden vorgebracht haben
ihr
würdet vorgebracht haben
sie/Sie
würden vorgebracht haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorbringen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
