Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
fahre vor
du
fahrest vor
er/sie/es
fahre vor
wir
fahren vor
ihr
fahret vor
sie/Sie
fahren vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei vorgefahren
du
seiest vorgefahren; seist vorgefahren
er/sie/es
sei vorgefahren
wir
seien vorgefahren
ihr
seiet vorgefahren
sie/Sie
seien vorgefahren
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorfahren
du
werdest vorfahren
er/sie/es
werde vorfahren
wir
werden vorfahren
ihr
werdet vorfahren
sie/Sie
werden vorfahren
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgefahren sein
du
werdest vorgefahren sein
er/sie/es
werde vorgefahren sein
wir
werden vorgefahren sein
ihr
werdet vorgefahren sein
sie/Sie
werden vorgefahren sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
führe vor
du
führest vor; führst vor
er/sie/es
führe vor
wir
führen vor
ihr
führet vor; führt vor
sie/Sie
führen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre vorgefahren
du
wärest vorgefahren
er/sie/es
wäre vorgefahren
wir
wären vorgefahren
ihr
wäret vorgefahren
sie/Sie
wären vorgefahren
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorfahren
du
würdest vorfahren
er/sie/es
würde vorfahren
wir
würden vorfahren
ihr
würdet vorfahren
sie/Sie
würden vorfahren
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgefahren sein
du
würdest vorgefahren sein
er/sie/es
würde vorgefahren sein
wir
würden vorgefahren sein
ihr
würdet vorgefahren sein
sie/Sie
würden vorgefahren sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorfahren]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
