Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gebe vor
du
gebest vor
er/sie/es
gebe vor
wir
geben vor
ihr
gebet vor
sie/Sie
geben vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgegeben
du
habest vorgegeben
er/sie/es
habe vorgegeben
wir
haben vorgegeben
ihr
habet vorgegeben
sie/Sie
haben vorgegeben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorgeben
du
werdest vorgeben
er/sie/es
werde vorgeben
wir
werden vorgeben
ihr
werdet vorgeben
sie/Sie
werden vorgeben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgegeben haben
du
werdest vorgegeben haben
er/sie/es
werde vorgegeben haben
wir
werden vorgegeben haben
ihr
werdet vorgegeben haben
sie/Sie
werden vorgegeben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
gäbe vor
du
gäbest vor; gäbst vor
er/sie/es
gäbe vor
wir
gäben vor
ihr
gäbet vor; gäbt vor
sie/Sie
gäben vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgegeben
du
hättest vorgegeben
er/sie/es
hätte vorgegeben
wir
hätten vorgegeben
ihr
hättet vorgegeben
sie/Sie
hätten vorgegeben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorgeben
du
würdest vorgeben
er/sie/es
würde vorgeben
wir
würden vorgeben
ihr
würdet vorgeben
sie/Sie
würden vorgeben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgegeben haben
du
würdest vorgegeben haben
er/sie/es
würde vorgegeben haben
wir
würden vorgegeben haben
ihr
würdet vorgegeben haben
sie/Sie
würden vorgegeben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorgeben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
