Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
gehe vor
du
gehest vor
er/sie/es
gehe vor
wir
gehen vor
ihr
gehet vor
sie/Sie
gehen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei vorgegangen
du
seiest vorgegangen; seist vorgegangen
er/sie/es
sei vorgegangen
wir
seien vorgegangen
ihr
seiet vorgegangen
sie/Sie
seien vorgegangen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorgehen
du
werdest vorgehen
er/sie/es
werde vorgehen
wir
werden vorgehen
ihr
werdet vorgehen
sie/Sie
werden vorgehen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgegangen sein
du
werdest vorgegangen sein
er/sie/es
werde vorgegangen sein
wir
werden vorgegangen sein
ihr
werdet vorgegangen sein
sie/Sie
werden vorgegangen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
ginge vor
du
gingest vor
er/sie/es
ginge vor
wir
gingen vor
ihr
ginget vor
sie/Sie
gingen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre vorgegangen
du
wärest vorgegangen
er/sie/es
wäre vorgegangen
wir
wären vorgegangen
ihr
wäret vorgegangen
sie/Sie
wären vorgegangen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorgehen
du
würdest vorgehen
er/sie/es
würde vorgehen
wir
würden vorgehen
ihr
würdet vorgehen
sie/Sie
würden vorgehen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgegangen sein
du
würdest vorgegangen sein
er/sie/es
würde vorgegangen sein
wir
würden vorgegangen sein
ihr
würdet vorgegangen sein
sie/Sie
würden vorgegangen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorgehen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
