Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schlage vor
du
schlagest vor
er/sie/es
schlage vor
wir
schlagen vor
ihr
schlaget vor
sie/Sie
schlagen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgeschlagen
du
habest vorgeschlagen
er/sie/es
habe vorgeschlagen
wir
haben vorgeschlagen
ihr
habet vorgeschlagen
sie/Sie
haben vorgeschlagen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorschlagen
du
werdest vorschlagen
er/sie/es
werde vorschlagen
wir
werden vorschlagen
ihr
werdet vorschlagen
sie/Sie
werden vorschlagen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgeschlagen haben
du
werdest vorgeschlagen haben
er/sie/es
werde vorgeschlagen haben
wir
werden vorgeschlagen haben
ihr
werdet vorgeschlagen haben
sie/Sie
werden vorgeschlagen haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schlüge vor
du
schlügest vor; schlügst vor
er/sie/es
schlüge vor
wir
schlügen vor
ihr
schlüget vor; sachlügt vor
sie/Sie
schlügen vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgeschlagen
du
hättest vorgeschlagen
er/sie/es
hätte vorgeschlagen
wir
hätten vorgeschlagen
ihr
hättet vorgeschlagen
sie/Sie
hätten vorgeschlagen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorschlagen
du
würdest vorschlagen
er/sie/es
würde vorschlagen
wir
würden vorschlagen
ihr
würdet vorschlagen
sie/Sie
würden vorschlagen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgeschlagen haben
du
würdest vorgeschlagen haben
er/sie/es
würde vorgeschlagen haben
wir
würden vorgeschlagen haben
ihr
würdet vorgeschlagen haben
sie/Sie
würden vorgeschlagen haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorschlagen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
