Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
schreibe vor
du
schreibest vor
er/sie/es
schreibe vor
wir
schreiben vor
ihr
schreibet vor
sie/Sie
schreiben vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgeschrieben
du
habest vorgeschrieben
er/sie/es
habe vorgeschrieben
wir
haben vorgeschrieben
ihr
habet vorgeschrieben
sie/Sie
haben vorgeschrieben
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorschreiben
du
werdest vorschreiben
er/sie/es
werde vorschreiben
wir
werden vorschreiben
ihr
werdet vorschreiben
sie/Sie
werden vorschreiben
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgeschrieben haben
du
werdest vorgeschrieben haben
er/sie/es
werde vorgeschrieben haben
wir
werden vorgeschrieben haben
ihr
werdet vorgeschrieben haben
sie/Sie
werden vorgeschrieben haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
schriebe vor
du
schriebest vor
er/sie/es
schriebe vor
wir
schrieben vor
ihr
schriebet vor
sie/Sie
schrieben vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgeschrieben
du
hättest vorgeschrieben
er/sie/es
hätte vorgeschrieben
wir
hätten vorgeschrieben
ihr
hättet vorgeschrieben
sie/Sie
hätten vorgeschrieben
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorschreiben
du
würdest vorschreiben
er/sie/es
würde vorschreiben
wir
würden vorschreiben
ihr
würdet vorschreiben
sie/Sie
würden vorschreiben
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgeschrieben haben
du
würdest vorgeschrieben haben
er/sie/es
würde vorgeschrieben haben
wir
würden vorgeschrieben haben
ihr
würdet vorgeschrieben haben
sie/Sie
würden vorgeschrieben haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorschreiben]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
