Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
spanne vor
du
spannest vor
er/sie/es
spanne vor
wir
spannen vor
ihr
spannet vor
sie/Sie
spannen vor
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe vorgespannt
du
habest vorgespannt
er/sie/es
habe vorgespannt
wir
haben vorgespannt
ihr
habet vorgespannt
sie/Sie
haben vorgespannt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde vorspannen
du
werdest vorspannen
er/sie/es
werde vorspannen
wir
werden vorspannen
ihr
werdet vorspannen
sie/Sie
werden vorspannen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde vorgespannt haben
du
werdest vorgespannt haben
er/sie/es
werde vorgespannt haben
wir
werden vorgespannt haben
ihr
werdet vorgespannt haben
sie/Sie
werden vorgespannt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
spannte vor
du
spanntest vor
er/sie/es
spannte vor
wir
spannten vor
ihr
spanntet vor
sie/Sie
spannten vor
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte vorgespannt
du
hättest vorgespannt
er/sie/es
hätte vorgespannt
wir
hätten vorgespannt
ihr
hättet vorgespannt
sie/Sie
hätten vorgespannt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde vorspannen
du
würdest vorspannen
er/sie/es
würde vorspannen
wir
würden vorspannen
ihr
würdet vorspannen
sie/Sie
würden vorspannen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde vorgespannt haben
du
würdest vorgespannt haben
er/sie/es
würde vorgespannt haben
wir
würden vorgespannt haben
ihr
würdet vorgespannt haben
sie/Sie
würden vorgespannt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [vorspannen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
