Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
wage
du
wagest
er/sie/es
wage
wir
wagen
ihr
waget
sie/Sie
wagen
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewagt
du
habest gewagt
er/sie/es
habe gewagt
wir
haben gewagt
ihr
habet gewagt
sie/Sie
haben gewagt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wagen
du
werdest wagen
er/sie/es
werde wagen
wir
werden wagen
ihr
werdet wagen
sie/Sie
werden wagen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewagt haben
du
werdest gewagt haben
er/sie/es
werde gewagt haben
wir
werden gewagt haben
ihr
werdet gewagt haben
sie/Sie
werden gewagt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
wagte
du
wagtest
er/sie/es
wagte
wir
wagten
ihr
wagtet
sie/Sie
wagten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewagt
du
hättest gewagt
er/sie/es
hätte gewagt
wir
hätten gewagt
ihr
hättet gewagt
sie/Sie
hätten gewagt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wagen
du
würdest wagen
er/sie/es
würde wagen
wir
würden wagen
ihr
würdet wagen
sie/Sie
würden wagen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewagt haben
du
würdest gewagt haben
er/sie/es
würde gewagt haben
wir
würden gewagt haben
ihr
würdet gewagt haben
sie/Sie
würden gewagt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesánepravidelného slovesa [wägen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
