Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
finde wieder
du
findest wieder
er/sie/es
finde wieder
wir
finden wieder
ihr
findet wieder
sie/Sie
finden wieder
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe wiedergefunden
du
habest wiedergefunden
er/sie/es
habe wiedergefunden
wir
haben wiedergefunden
ihr
habet wiedergefunden
sie/Sie
haben wiedergefunden
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wiederfinden
du
werdest wiederfinden
er/sie/es
werde wiederfinden
wir
werden wiederfinden
ihr
werdet wiederfinden
sie/Sie
werden wiederfinden
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde wiedergefunden haben
du
werdest wiedergefunden haben
er/sie/es
werde wiedergefunden haben
wir
werden wiedergefunden haben
ihr
werdet wiedergefunden haben
sie/Sie
werden wiedergefunden haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
fände wieder
du
fändest wieder
er/sie/es
fände wieder
wir
fänden wieder
ihr
fändet wieder
sie/Sie
fänden wieder
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte wiedergefunden
du
hättest wiedergefunden
er/sie/es
hätte wiedergefunden
wir
hätten wiedergefunden
ihr
hättet wiedergefunden
sie/Sie
hätten wiedergefunden
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wiederfinden
du
würdest wiederfinden
er/sie/es
würde wiederfinden
wir
würden wiederfinden
ihr
würdet wiederfinden
sie/Sie
würden wiederfinden
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde wiedergefunden haben
du
würdest wiedergefunden haben
er/sie/es
würde wiedergefunden haben
wir
würden wiedergefunden haben
ihr
würdet wiedergefunden haben
sie/Sie
würden wiedergefunden haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wiederfinden]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
