Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
komme wieder
du
kommest wieder
er/sie/es
komme wieder
wir
kommen wieder
ihr
kommet wieder
sie/Sie
kommen wieder
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
sei wiedergekommen
du
seiest wiedergekommen; seist wiedergekommen
er/sie/es
sei wiedergekommen
wir
seien wiedergekommen
ihr
seiet wiedergekommen
sie/Sie
seien wiedergekommen
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde wiederkommen
du
werdest wiederkommen
er/sie/es
werde wiederkommen
wir
werden wiederkommen
ihr
werdet wiederkommen
sie/Sie
werden wiederkommen
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde wiedergekommen sein
du
werdest wiedergekommen sein
er/sie/es
werde wiedergekommen sein
wir
werden wiedergekommen sein
ihr
werdet wiedergekommen sein
sie/Sie
werden wiedergekommen sein
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
käme wieder
du
kämest wieder; kämst wieder
er/sie/es
käme wieder
wir
kämen wieder
ihr
kämet wieder; kämt wieder
sie/Sie
kämen wieder
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
wäre wiedergekommen
du
wärest wiedergekommen
er/sie/es
wäre wiedergekommen
wir
wären wiedergekommen
ihr
wäret wiedergekommen
sie/Sie
wären wiedergekommen
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde wiederkommen
du
würdest wiederkommen
er/sie/es
würde wiederkommen
wir
würden wiederkommen
ihr
würdet wiederkommen
sie/Sie
würden wiederkommen
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde wiedergekommen sein
du
würdest wiedergekommen sein
er/sie/es
würde wiedergekommen sein
wir
würden wiedergekommen sein
ihr
würdet wiedergekommen sein
sie/Sie
würden wiedergekommen sein
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [wiederkommen]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
