Časovanie čiže konjugácia je spôsob ohýbania slovies. Zmena ich tvaru, najčastejšie pomocou koncoviek a pomocných slov, slúži na vyjadrenie gramatických slovesných kategórií, ako sú osoba, číslo, čas, vid, rod a spôsob, ktoré sa vzťahujú k deju alebo stavu, ktoré sloveso popisuje. Podľa formy časovania sa slovesá rozdeľujú na rôzne triedy (v latinčine nazývané konjugácie), ktorým sú priradené vzory, podľa ktorých sa slovesá v danej triede časujú.
Rozoznávame slovesné tvary jednoduché (napr. ich mache, ich machte) a zložené (napr. ich habe gemacht, ich werde machen).
Celkovo má nemčina 6 časov. Dva sú jednoduché: prítomný (prézentum) a minulý (préteritum). Ďalšie štyri časy sú zložené , teda pri ich zostavovaní je nutné použiť pomocné slovesá a infinitív slovesá významového, prípadne jeho minulého príčastia. Medzi zložené časy patrí čas budúci (futurum I), minulý zložený (perfektum), predminulý (plusquamperfektum) a predbudúci (futurum II).
Konjunktív (z latinského modus coniunctivus) v preklade znamená spôsob slúžiaci k vetnej väzbe (z lat. coniungere – spájať). V angličtine sa tiež používa termín subjunktív.
Konjunktív je slovesný spôsob, ktorý vyjadruje spravidla podmienenosť či hypotetickosť deja.
Vyjadruje deje možné, pravdepodobné, hypotetické, žiadúce, obávané alebo potrebné (slúži tak na vyjadrenie postojové modality hovorcu). Tento spôsob slúži k vyjadreniu imaginárnych konceptov, ktoré sa v skutočnosti nemusia nikdy realizovať. Označuje predovšetkým subjektívnosť, pochybnosti alebo neistotu oznámení.
V nemčine sa rozlišuje konjunktív I a konjunktív II.
Konjunktív I zahŕňa konjunktív prézenta (napr. er sei, er habe), konjunktív futura a konjunktív perfekta.
Konjunktív I často vyjadruje cudzie mienky, z pohľadu hovorcu často nevierohodné (indikatív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause ist. – Hovorí, že nikto nie je doma. X konjunktív prézenta: Er sagt, dass niemand zu Hause sei. – Hovorí, že (vraj) nikto nie je doma.).
Konjunktív II zahŕňa konjunktív préterita (er wäre, er hätte) a konjunktív plusquamperfekta.
... ...
Viac informácií
Konjunktív I: Prítomný čas – Konjunktiv I: Präsens
ich
winke
du
winkest
er/sie/es
winke
wir
winken
ihr
winket
sie/Sie
winken
Konjunktív I: Minulý čas zložený – Konjunktiv I: Perfekt
ich
habe gewinkt
du
habest gewinkt
er/sie/es
habe gewinkt
wir
haben gewinkt
ihr
habet gewinkt
sie/Sie
haben gewinkt
Konjunktív I: Budúci čas – Konjunktiv I: Futur I
ich
werde winken
du
werdest winken
er/sie/es
werde winken
wir
werden winken
ihr
werdet winken
sie/Sie
werden winken
Konjunktív I: Predbudúci čas - Konjunktiv I: Futur II
ich
werde gewinkt haben
du
werdest gewinkt haben
er/sie/es
werde gewinkt haben
wir
werden gewinkt haben
ihr
werdet gewinkt haben
sie/Sie
werden gewinkt haben
Konjunktív II: Minulý čas jednoduchý – Konjunktiv II: Präteritum
ich
winkte
du
winktest
er/sie/es
winkte
wir
winkten
ihr
winktet
sie/Sie
winkten
Konjunktív II: Predminulý čas – Konjunktiv II: Plusquamperfekt
ich
hätte gewinkt
du
hättest gewinkt
er/sie/es
hätte gewinkt
wir
hätten gewinkt
ihr
hättet gewinkt
sie/Sie
hätten gewinkt
Konjunktív II: Budúci čas – Konjunktiv II: Futur I
ich
würde winken
du
würdest winken
er/sie/es
würde winken
wir
würden winken
ihr
würdet winken
sie/Sie
würden winken
Konjunktív II: Predbudúci čas – Konjunktiv II: Futur II
ich
würde gewinkt haben
du
würdest gewinkt haben
er/sie/es
würde gewinkt haben
wir
würden gewinkt haben
ihr
würdet gewinkt haben
sie/Sie
würden gewinkt haben
Rozkazovací spôsob (Imperatív) slovesápravidelného slovesa [winken]
Rozkazovací spôsob či imperatív (z latinského imperativus) je slovesný spôsob, ktorým sa vyjadruje príkaz, požiadavka alebo zákaz. V mnohých prípadoch môže znieť použitie rozkazovacieho spôsobu hrubo a nezdvorilo. Rozkaz preto býva mnohokrát opisovaný zdvorilejšou cestou, kde je použitý iný spôsob.
Príčastie, (participium, z latinského participare – „mať účasť“) je neurčitý menný tvar slovesa, ktorý má v jazyku rôzne funkcie:
účasť na tvorbe zložených slovesných časov,
účasť na tvorbe trpného rodu,
funkcie prívlastku,
alternatíva k vedľajším vetám (tzn. vetné kondenzátory),
a iné.
Príčastia sú často základom tvorby prídavných mien (tzn. deverbální adjektíva), napr. gekauft – gekauft(-e), verpasst – verpasst(-e), vergangen – vergangen(-e), a podstatných mien (tzn. deverbální substantíva), napr. griff – der Griff.
